Diyarbakır – mesto medzi dvoma svetmi

Diyarbakır je zvláštne miesto. Na jednej strane Ulu Cami, jedna z najvýznamnejších mešít Anatólie. Na druhej arménsky kostol Surp Giragos a chaldejský Mar Petyun. Medzi nimi čierne domy, bazáre, čajovne, reštaurácie a ulice plné ľudí. A nad tým všetkým hradby. 
Mesto, ktoré bolo po stáročia miestom stretávania náboženstiev, jazykov a národov, dnes pôsobí prevažne moslimsky a kurdsky. No keď sa človek pozorne pozerá, minulosť je všade, v nápisoch na stenách, v starých kostoloch, v čiernom kameni, v názvoch ulíc. A možno aj v tom zvláštnom pocite, ktorý Diyarbakır vyvoláva. Nie je to mesto, ktoré sa turistovi snaží zapáčiť. Skôr čaká, či si všimnete, čo všetko sa za jeho stenami skrýva.

Do starého mesta sa vstupuje cez mohutné hradby z čierneho čadiča. Diyarbakırsky múr patrí medzi najvýznamnejšie zachované mestské opevnenia na svete, obopína centrum v dĺžke približne 5,8 kilometra a spolu s pevnosťou İçkale a záhradami Hevsel je zapísaný v UNESCO.
Čierny kameň dáva mestu jeho charakteristickú farbu. Diyarbakır je čierny a biely. Čierne hradby, čierno-biele bazáre, mešity.

Ulu Cami, Surp Giragos, Mar Petyun
Historické centrum Diyarbakıru je učebnicou stretávania náboženstiev.
•    Ulu Cami Veľká mešita, jedno z najposvätnejších miest islamu v Anatólii. Podľa tradície vznikla prestavbou pôvodnej kresťanskej stavby po arabskom dobytí mesta.
•    Surp Giragos jeden z najvýznamnejších arménskych kostolov na Blízkom východe, obnovený po desaťročiach chátrania.
•    Mar Petyun kostol Chaldejskej katolíckej cirkvi, pripomienka sýrskej a asýrskej kresťanskej tradície.
Stačí pár minút chôdze a človek pochopí, že Diyarbakır nemožno vysvetliť iba ako „kurdské“ či „moslimské“ mesto. Je to mesto vrstiev.

Rok 1915 – ťažká kapitola dejín
V roku 1915 sa Diyarbakır stal jedným z miest, kde boli počas prvej svetovej vojny systematicky prenasledované kresťanské komunity. Arméni, Asýrčania, Sýrčania aj Chaldejci boli deportovaní, vraždení a zbavovaní majetku. Ich tragédiu si dnes pripomínajú ako genocídu. Arméni ako Medz Yeghern, Asýrčania ako Sayfo.
Výsledok vidno dodnes: kresťanské obyvateľstvo takmer zmizlo. Zostali kostoly. Niektoré opustené, niektoré obnovené, niektoré premenené na iné účely.
Pred Surp Giragos sa dá na chvíľu zastaviť a premýšľať.  Arménska komunita bola kedysi početná, mala školy, obchody, domy. Po roku 1915 už mesto nikdy nebolo rovnaké.

Mesto, ktoré sa mení
Stačí sa vrátiť na hlavnú ulicu a história akoby na chvíľu zmizla. Moderné obchody, kaviarne, reštaurácie, mladí ľudia, mobily, ruch. Diyarbakır sa mení, prichádzajú nové podniky, staré domy sa opravujú, centrum sa snaží znovu nadýchnuť.
Občas človek stretne starého muža sediaceho v tieni pri mešite. Pozoruje okoloidúcich a možno premýšľa, kam sa svet, ktorý poznal, vlastne stratil.

Násilie páchané v mene „cti“
Juhovýchodné Turecko malo dlhodobo dokumentovaný problém tzv. vrážd zo cti, násilia, pri ktorom rodina trestá ženu za údajné poškodenie rodinnej cti. Najčastejšie išlo o ženy, ktoré chceli študovať, pracovať, rozviesť sa, vybrať si partnera alebo jednoducho žiť podľa seba.
Problém nemožno pripísať jednému náboženstvu či národu, ide o zložitú kombináciu patriarchálnych, rodinných a ekonomických vzorcov.
Dôležité však je, že v regióne pôsobia organizácie, ktoré ženám poskytujú pomoc, právne poradenstvo, útočisko a možnosť začať nový život. Spoločnosť sa mení. Pomalšie, než by si mnohí želali, ale mení sa.

Desaťoblúkový most a Tigris
Keď už máme mesta dosť, treba vyraziť za jeho hradby. Tigris tu stále plynie rovnakou krajinou, v ktorej sa počas tisícročí menili ríše, náboženstvá aj jazyky.
On Gözlü Köprü - Most desiatich oblúkov prechádza cez rieku približne desať kilometrov južne od mesta. Kamenný most z 11. storočia meria okolo 178 metrov a patrí medzi najznámejšie pamiatky v okolí Diyarbakıru.
Stojím nad Tigrisom a mám pocit, že práve tu sa dá pochopiť, prečo je tento kraj taký zvláštny. Rieka zostala. Ľudia sa menili. Jazyky sa menili. Náboženstvá sa menili. Ríše prichádzali a odchádzali.

Diyarbakır
Diyarbakır nie je jednoduché mesto. Nie je to miesto, ktoré si človek pozrie za jedno popoludnie a odškrtne zo zoznamu. Je v ňom priveľa protikladov.
Mesto Kurdov, ktoré formovali Rimania, Byzantínci, Arabmi, Arméni, Asýrčania, Chaldejci, Turci. Významné miesto islamu, v ktorom dodnes stoja kresťanské kostoly. Mesto krásnych pamiatok aj mesto, ktoré nesie pamäť genocídy. Mesto, ktoré bolo dejiskom násilia a dnes pôsobí úplne normálne.
A možno práve preto fascinuje. Nie je uhladené. Neskrýva svoju minulosť.
Čierne hradby stále stoja. Tigris stále tečie. Z mešity znie modlitba. A o pár ulíc ďalej stojí arménsky kostol. Všetko vedľa seba. Všetko naraz.
Diyarbakır je mesto, ktoré treba vidieť nielen očami, ale aj s vedomím toho, čo všetko sa za jeho čiernymi múrmi odohralo.