Kirgizsko - krajina nomádov

Kirgizsko je málo známa krajina v srdci strednej Ázie. Je to krajina extrémne horská. Až 70 percent rozlohy leží vo výške nad 2000m n.m a jej priemerná nadmorská výška je 2750 m n.m. Charakterizujú ju nielen hory a nekončené pláne, ale aj milí, neskazení obyvatelia a veľké stáda koní a dobytka.
Moja prvá spomienka na Kirgizsko je z roku 2006 a patrí malému, asi 8 ročnému tmavovlasému chlapcovi. Chlapec vyzeral veselo a zdravo. Úplne prirodzene a bez väčšej námahy prefrčal tryskom na koni okolo nášho auta v meste Karakol, obklopenom nekonečnými reťazcami hôr Ťan – Šanu (Nebeské hory), východisku na náš treking. Jazdil v záklone, čo môj údiv ešte znásobilo. Pôsobil akoby s tým koňom rástol, čo sa nakoniec ukázalo ako pravda a pre Kirgizov úplne normálna vec.
O chvíľu dorazili ďalší jazdci malí aj väčší, všetci v záklone a ďalšie krásne kone, niektorí hnali z hôr celé stáda. Bol koniec leta, čas kedy začínali prízemné jesenné mrazy. Čas uchýliť sa do doliny.
Úroda už bola uskladnená v pivniciach. Keby ju včas nezobrali, kone by mohli všetko požrať. Cítia, kedy prídu mrazy, a aj sami zídu do doliny a požerú, čo nájdu na poli.
V tejto atmosfére sme vyrážali na niekoľkodňový treking na ľadovec Enilchek v pohorí Ťan- Šan s cieľom pokoriť jednu z päť tisícoviek – Pesnia Abaja.
Helikoptéra, ktorá okrem nás viezla aj pohraničníkov na kirgizsko-čínsku hranicu, nás vyhodila na jazere Merzbacher a my smerujme do base kempu pod bájny Chan-Tengri.
Päťtisícovú horu sme nezdolali, ale poriadne sme si na ľadovci zachodili a pokorení, ale psychicky zocelení, sme sa presúvali nižšie z nebotyčných hôr centrálneho Ťan-Šanu k Issyk Kulu, druhému najväčšiemu vysokohorskému jazeru na svete po Titicaca, aspoň tak nám to vraveli miestni.
Okrem ruských biatlonistiek na tréningu v nadmorskej výške okolo 3000 metrov sme narazili na opustený At jailoo s murovanou budovou a rádioanténou, kde nebol nikto.
Jailoo je vysokohorská pastvina, kde pastieri pasú dobytok v lete.
Objavili sme len pár sliepok a asi 8 vajec. Po tom bezútešnom trekingu na ľadovci sme boli strašne hladní, tak sme si tie vajcia zobrali a urobili riadnu praženicu. Potešil sa aj náš dunganský sprievodca, pravoverný moslim, že konečne do seba dostane nejaké bielkoviny okrem syra, lebo bravčové konzervy nejedol.
To už prišiel Alexander, majiteľ At jailoo a povedal nám, že ak tam chceme zostať, čo sme museli, máme mu zaplatiť asi 20 dolárov na hlavu. V roku 2006 to bola riadna suma. Myším, že si chcel tie vajcia vykompenzovať. Moji spolucestovatelia boli podráždení, chceli sa zobrať a zísť nižšie hlbokým lesom proti noci, lebo tých 20 dolárov ich urážalo. Tak im vravím: "Kľudne si choďte. Sú tam vlci, prší, Vy choďte, ja ostanem tu."
Nakoniec, naveľa sme tam ostali všetci, zasa nechať sa zožrať vlkom pre 20 dolárov, keď sme ich mali vo vačku každý aspoň 1000, nemá logiku. Alexander tam nemal nič okrem kusa tvrdého chleba a veľkého dreva, ktoré pomaly horelo v krbe. Nuž mal by aj vajcia, ale tie sme mu ukradli.
Ráno sme narazili na našu prvú jurtu a neváhali sme, hneď sme sa k tým chudákom nasáčkovali, čakajúc kumys a nejaký syr. To sme netušili, že kumys je z kobylieho mlieka a keďže v septembri sa tu ešte žiadna kobyla neožrebila, tak kumys nemajú.
Dali nám však tvrdé syrové guličky kurut, na ktorých sme si skoro vylámali zuby, kyslú smotanu a chlieb. My sme vylovili posledné Fidorky a nejaké mince na pamiatku. Bol tam však strašný smrádeček, tak sme našu ambíciu spať s domácimi v jurte predbežne vymazali z itinerára.
Okúpali sme sa v čistom jazere Issyk Kul, dokonca sa nám podaril pár hodinový treking na koňoch na severnom brehu jazera Issyk Kul v pohorí Küngöy Alatau.
Kone, jurta, jedlo, to sme si z ich tradícii odnášali. A tiež širdaky, typické vlnené koberce, kvôli ktorým sme si museli prikúpiť ďalšie tašky, lebo sa k vibramom do ruksaka nezmestili. Ako sa širdaky vyrábajú sme šípili, lebo sme si to pred spaním v stane vo výške asi 4200 m n.m. čítali. Vzory vychádzajú ešte zo šamanských tradícií. Ktovie čo to mám vlastne doma za šamanský odkaz.

 
O 13 rokov neskôr som sa šťastnou zhodou okolností opäť dostala do Kirgizska, v ktorom sa na prvý pohľad ľuďom lepšie darilo, boli tu krajšie domy, lepšie cesty. (Ako som sa neskôr dozvedela, bol to najmä čínsky záujem, kvôli vývozu tovaru. Hlavnú tepnu vybudovali druhé čínske deti výmenou za pas.)
Hlavné mesto Biškek, ktoré v roku 2006 na nás pôsobilo bezútešne začínalo mať šmrnc, v Ošskom bazáre bola kopa ovocia a zeleniny, známka že už nejedia len mäso s mäsom.
Objavila som aj to, že človek nemusí nutne chodiť do výšky nad 4200 m n.m. a mrznúť v stane, aby zažil kirgizskú prírodu. Stačí sa ponevierať okolo obrovského vysokohorského jazera jazera Issyk Kul a vidieť každý deň inú dolinu. Jeti Oguz s krásnymi červenými útesmi, kirgizský Bryce canyon sa volá Skazka a ďalšia dolina Altyn-Arašan, kde prastaré ťanšanské jedle rastú rovno ako sviece, šťavnaté zelené pastviny. Odtiaľ presun k perle Kirgizska, jazeru Song Kul na náhornej plošine vo výške okolo 3000 metrov, kde sú nekonečné horské pláne s jurtami a koňmi, s modro modrým jazerom v pozadí.

 
Kone. Dobrý kôň znamenal v nomádskom svete veľmi veľa. Boli to posvätné zvieratá. Podľa povier, už len pach koní odháňal zlých duchov. Verili tiež v ich liečivú silu. Ak mala žena ťažký pôrod, pustili koňa k žene, aby ju ovoňal. Kone považovali za najmúdrejšie domáce zvieratá a záruku šťastia v rodine. Vlasy z hrivy sa dávali do amuletov deťom na krk, aby ich ochránili pred zlými silami.
Kone sa nikdy nepoužívali ako ťažné. Namiesto nich používali ťavy, jaky alebo voly. Najvzácnejšie boli biele kone. Na takomto koni sa nesmelo ani jazdiť, ani ho predať.
Iba víťaz mohol jazdiť na bielom koni. Naopak, človek, ktorý prišiel na čiernom koni, zvyčajne niesol zlú správu.
Tradovalo sa, že muž, ktorý neje konské mäso a nepije kumys, bude mať pomätenú myseľ. Konské mäso sa jedáva najmä na oslavy. Náš sprievodca Nursultan nám vraví:„Vy máte narodeninovú tortu, my máme narodeninového koňa.“
Naše auto zastalo blízko pri ceste k vodopádu v doline Jety Oguz. Mladíci, ktorí sledovali naše auto, už nejakú dobu prišli s koňmi. Verili, že nám nejaké požičajú. Od nás zo skupinky si trúfla len Jana, hoci pojedla nejaké bobule a priotrávila sa. Asi tiež verila v liečivú silu koňa. Či som chcela a či nie, nemohla som ju nechať ísť samu. Trekingové paličky posúvam ďalej a sadám na koňa. Ale akého koňa?
Mala som na výber viacero, dokonca aj skoro bieleho mi núkali. To som ale ešte nevedela, aký je posvätný. Môj zrak upútal najväčší čierny z nich, ktorý mal nad pravou nohou vypálenú značku auta mercedes.
Chalan, čo nám kone prenajal, tvrdil, že poznajú cestu k vodopádu. „Tak sadaj a choď.“
Koník bol krásny a mala som z neho radosť. Terén nebol úplne ľahký,  kríky a strmé cestičky. Najmä strmo dole z tej výšky...do kelu.
Nechala som koňa nech si ide, kde chce, vyzeral spokojne, pochopil, že sekírovať ho nebudem. Volala som ho Susan. Občas si odfrkol. Nevedela som, či je so mnou spokojný, alebo si chce len prečistiť nozdry.
Po príjazde dole som sa spýtala, že čo to bolo za fajného koňa. Vravia : „Dobrý kôň. Hrá Kok buru, je to šampión.“ Skoro som odpadla, že som mala česť jazdiť na takom koni, lebo hru kok buru som už videla.

Táto populárna hra sa hrá v strednej Ázii pomerne často. V Afganistane sa volá buzkaši. Je to také konské pólo a tvrdá hra zameraná na silu a cvičenie obratnosti. Bránky sú originál kotle, kde sa varí ročné kozľa umiestnené na oboch stranách ihriska. Bojuje sa o bezhlavé kozľa, ktoré sa snažia protivníci dostať do súperovho kotlíka. Hrá sa na body. Nuž nič pre vegetariánov a ochrancov zvierat. Pred samotným zápasom sa rozcvičovali pretláčaním v sedle a zbieraním balónikov, ktoré predstavujú peniaze zo zeme. Nie je to len súperenie jazdcov, ale aj koní. Nie je výnimočné, keď sa navzájom hryzú, skrátka aj tie musia mať súťaživosť v krvi. Jeden z hráčov si vykĺbil ruku, príde k trénerovi, ten mu ruku v sekunde napraví a hráč sa vracia späť ku koze. Kok buru sa hráva často, niekedy dokonca na spomienkovej slávnosti ak zomrie niekto významný. Býva to rok po pohrebe. Vtedy sa rodina podujme z úcty k zomrelému zorganizovať hostinu, kok buru, aj dostihy a rôzne hry. Niekedy to stojí celý majetok, ide však často o prestíž.
Nakoniec jedno družstvo zvíťazí a pricvála aj s kirgizskou vlajkou. Opodiaľ pozorujú hru majiteľov ich psy a asi päťročný chlapček priamo z konského sedla. Možno nový hráč kok buru. Kozie mäsko je fajne vyklepané, bude dobrá večera.
Náš sprievodca nám vraví, že kone a dobytok sú hlavné bohatstvo Kirgizov. Na chvíľu začnem fantazírovať, žeby som si tu kúpila koňa a občas ho chodila pozrieť ako sa mu darí, mal by to byť čierny kôň.
"Ale to by si mi musela posielať  peniaze na starostlivosť o neho."
"A ako? Cez Revolut?"
"Možno áno a možno by si mi mohla platiť v Bitcoine," vraví sprievodca a začne si na koni nôtiť ťahavú pesničku.

Kirgizsko je štatisticky chudobná krajina. No nevidela som tu nikoho hladovať. Ešte stále tu fungujú silné rodinné väzby a ľudia sa o seba navzájom starajú. Bohatší poskytujú chudobnejším členom rodiny jedlo, pomáhajú finančne, dokonca aj zabezpečia prácu ak treba. Svoje rody poznajú ľudia minimálne do 7. pokolenia, niektorí aj do 20. pokolenia. Často keď sa ľudia stretnú, nájdu spoločného predka. Vtedy sa veľký obchod nekoná, lebo sa nepatrí brať od príbuzných peniaze. Obchod sa zrealizuje len za réžiu. Pracovných príležitosti nebýva veľa, sú najmä v štátnej správe.
Preto je pastierstvo a chov koní a dobytka ešte stále v kurze, minimálne ako privyrobenie si. Deti majú tri mesiace prázdnin. Tridsiateho mája dostanú vysvedčenie, potom sa veľa rodín zbalí a odchádzajú do hôr na rodinné jailoo, letné pastviny. Celé leto tam bývajú v jurte alebo prívese tzv. vagončiku a pasú stáda.
Všetci si pochvaľujú ako si pritom oddýchnu, aj keď pracujú. Možno preto vyzerajú tak normálne a zdravo.

Stretávame kirgizsko-ruský pár. Zina mi vraví, že sa zaoberá cestovným ruchom. Poskytuje ubytovanie pre 10 rodín. Najprv bola proti ubytovaniu, ale teraz je rada, pretože je to veľmi vítané prilepšenie. Majú vlastnú záhradu, kde pestujú zeleninu, vlastný dobytok - 6 kráv a 4 býky a ovce. Práve v hovädzom dobytku sú podľa Ziny peniaze. V prípade väčších výdavkov, napríklad keď sa chystá svadba alebo pohreb, stačí predať kravu a je po finančných starostiach. Keby som si teda mala kúpiť nejaké zviera v Kirgizsku, asi to bude krava. Večer si sadáme do spoločnej veľkej jurty kde dostaneme večeru. Bavíme sa pri čaji a slovenskej slivovici o kirgizských zvykoch, liečení šamanom, veľkom bohu Tengri a tešíme na zajtrajšie stavanie jurty a sokoliarov.
Kone sa voľne pasú, užívame si posledné lúče slnka, ktoré sa už skrýva za najbližšie štvortisícovky.
Spomeniem si na kirgizské príslovie, ktoré tu, zdá sa, všetci žijú:
"Keby si mal prežiť len jeden deň, tak ho preži v sedle."